Prečo prichádza ku šikane?

Šikanovanie patrí medzi najviac citlivé a diskutované témy v školskom prostredí. Je tomu tak najmä preto, lebo ak sa jav šikanovania v škole vyskytne, zasiahne takmer celý systém – žiaka, ktorý je šikanovaný, jeho spolužiakov, učiteľov aj rodičov. Je preto veľmi dôležité vedieť o šikane čo najviac.

 

Posledné výskumy v oblasti skúmania šikany a iných sociálnopatologických javov v školách ukazujú, že až 41 % detí v škole je šikanovaných (Martínek, 2009). Ide o extrémne vysoké číslo, ak vieme, že následky šikany ovplyvnia dieťa na celý život. Nejde len o malú epizódu v živote dieťaťa, ale zážitok, ktorý si zapamätá navždy. Potvrdil to aj výskum amerických psychiatrov, ktorý tvrdí, že „negatívne následky takéhoto zážitku si dieťa nesie po celý život.“

„Následky šikanovania sú priame, viacpočetné a dlhotrvajúce s najhoršími dopadmi ako na obete, tak na agresorov,“ píše skupina vedcov vedená profesorom Williamom E. Copelandom v štúdii zverejnenej v magazíne JAMA Psychiatry.

Vedci z americkej Duke University a britskej univerzity vo Warwicku skúmali 1 420 detí, ktoré mali skúsenosť so šikanou. Rozdelili ich na obete a agresorov. V oboch skupinách sa ukázala dva krát väčšia pravdepodobnosť, že si v dospelosti nedokážu udržať zamestnanie a zvládať svoju finančnú situáciu. Medzi dlhodobé efekty patrila depresia, úzkosť, panická porucha osobnosti, samovražedné sklony či náchylnosť k užívaniu návykových látok. Na agresorov však mala šikana najmenší vplyv, nakoľko sa ukázalo, že už v čase šikanovania trpeli psychiatrickými poruchami a žili v problémových rodinách. Najväčší dopad mala naopak šikana na deti, ktoré sa nedokázali vyrovnať s týmto zážitkom a emocionálne ho spracovať. To ich viedlo k tomu, že boli násilné voči ďalším deťom vo svojom okolí. U tých bol dopad negatívnych následkov až 6 krát vyšší.

 

Prečo sa vždy šikana nezastaví v začiatkoch?

Bežne dochádza k chybným záverom, kedy si pedagógovia zamieňajú pojmy šikana teasing. Aj to je jedným z najčastejších dôvodov, prečo šikana nie je v školskom prostredí dostatočne riešená.

Teasing je typ správania, ktoré sa so šikanou dá veľmi ľahko zameniť. Ide v podstate o bežné „hašterenie“ detí, ktoré je pre ne v danom veku typické. Príkladom môže byť to, že chlapci provokujú dievčatá a robia im napriek preto, aby na seba upozornili. Dievčatá zvyknú chodiť učiteľom na chlapcov žalovať, učitelia však vedia, že nič zlé sa nedeje, sťažovanie sa dievčat je považované v tomto prípade za čisto formálne. K šikane dochádza vtedy, keď jeden alebo viac žiakov úmyselne a väčšinou opakovane týra spolužiaka a používa k tomu agresiu a manipuláciu (Martínek, 2009).

 

Šikanovanie spĺňa 3 základné podmienky:

1) Vždy ide o prevahu sily nad obeťou, či už ide o silu mocenskú alebo mentálnu.

2) Obeť vníma a opisuje útoky ako nepríjemné.

3) Útok má buď krátkodobý alebo má dlhodobý charakter.

 

Ako začína šikana?

Podobne ako iné sociálnopatologické javy, aj šikana má svoj vývoj. Najdôležitejším je práve jej začiatok, ktorý sa nazýva ostrakizmus. Je to štádium, ktoré slúži pre pedagógov a rodičov ako varovný signál. Ak si ostrakistické správanie u žiakov všimnú, môžu ho hneď zastaviť a ubližovanie sa nevyvinie do hlbších následkov.

Ostrakizmus je typický tým, že spolužiaci jednu „obeť“ vyčlenia z kolektívu, nikto sa s daným dieťaťom nebaví, nikto mu neodpovedá na pozdrav a ak aj áno, len akousi hanlivou poznámkou. Dieťa je týmto spôsobom vyčleňované z partie spolužiakov, ktorí tvoria akési jadro, kam ono nepatrí. Typickým a asi najznámejším príkladom vyčleňovania z kolektívu je vznik „dievčenských spolkov“. Ide o spojenie skupinky dievčat, ktoré vytvoria v triede silnú alianciu a ostatné nechcú medzi seba pustiť. Časté je taktiež ohováranie, posmievanie či urážanie.

 

Charakteristické spôsoby ubližovania obeti v štádiu ostrakizmu (Martínek, 2009):

  • Spolužiaci obeť ignorujú, neodpovedajú na pozdrav, robia, že ho akože nepočuli.
  • Na obede si k obeti nikto zo spolužiakov nesadá, prehliadajú ho.
  • Obeť je ohováraná, osočovaná, obviňovaná z niečoho, čoho sa nedopustila, spolužiaci hádžu na obeť všetku vinu.
  • Agresori posielajú obeti hanlivé SMS, emaily, vymýšľajú o ňom rôzne vymyslené príbehy, ktoré potom roznášajú po celej škole.
  • Agresori obeť zámerne provokujú, chcú, aby sa zrútila, zúrila a bránila sa.
  • Spolužiaci ostrakizujúcu obeť urážajú aj cez jej vlastných rodičov.
  • Agresori sa vysmievajú slabostiam obete, jej „nedostatkom“, ktoré zveličujú a upozorňujú na ne.
  • Ak urobí obeť chybu pri písomke alebo ústnej odpovedi, agresori ju zveličia a robia si z toho srandu pred celou triedou.
  • Obeť je ironizovaná agresormi, zosmiešňujú na nej všetko, čo sa dá.
  • Agresori ohovárajú obeť nielen v triede, medzi ostatnými spolužiakmi, ale aj po celej škole, snažia sa o to, aby sa žiaci ostatných tried správali k obeti tak, ako sa k nej správajú oni sami.

 

Ako na ostrakizmus reaguje dieťa – obeť?

Dieťa, ktoré sa stane vyčleneným z triedneho kolektívu, si tento fakt začína uvedomovať postupne. Začína zisťovať, že v triede nie je nikto, s kým by mohlo sedieť, každý ho odmieta, uráža, ponižuje. Spočiatku sa toto dieťa začína brániť. Z tohto dôvodu sa uňho začínajú prejavovať agresívne reakcie na ostatných spolužiakov – vracia spolužiakom nadávky, bráni sa hnevom, kopancami a pod. Ako sa hovorí, klin sa klinom vybíja. V škole to však prebieha spôsobom, že agresori ostrakizujúci obeť zvyšujú svoj tlak pretože vidia, že obeť sa snaží brániť, čím vlastne potvrdzuje ich úspech. Vtedy sa obeť stiahne do seba, upúšťa z agresívneho reagovania a vracania prejavov začínajúcej šikany späť.

 

Ako spozná učiteľ alebo rodič, že dieťa je obeť?

Postupne sa uňho začnú prejavovať nasledujúce tri znaky – obeti sa z „ničoho nič“ zhorší prospech v škole a dieťa má tendenciu byť stále horšie a horšie rýchlym tempom. Náhle sa mu zhorší schopnosť sústrediť sa na vyučovaní. A asi najpozoruhodnejší je znak, že dieťa začne navštevovať nižšie ročníky na danej škole, pretože hľadá pre seba priateľov, niekoho, kto sa s ním bude rozprávať.  Dôležitými osobami v procese šikanovania sú okrem obete a agresorov aj rodičia, ale najmä učitelia. Tí sú v denno-dennom kontakte s triedou, v ktorej ostrakizmus alebo už šikana ako taká prebieha. Pre obete je typické, že nikdy za učiteľom neprídu samé. Existujú iste aj výnimky, avšak vo všeobecnosti sa deti boja priznať učiteľovi, že trpia. Boja sa prípadného vyšetrovania, čím by sa mohla situácia v triede pre nich ešte zhoršiť. Obete môžu mať tiež strach, že stratia posledné kúsky svojej dôstojnosti, že budú musieť triedu opustiť, lebo už to v nej bude natoľko neznesiteľné, že budú musieť zmeniť školu a pod. Ak to zhrnieme, obeť nekonfrontuje učiteľa so svojimi pocitmi preto, že si uvedomuje, že aj tak jej nebude poskytnutá pomoc. Toto všetko sa dotýka nielen obetí, ale aj pedagógov. Kolář vo svojej knihe Bolest šikanovaní popisuje niekoľko nevhodných reakcií učiteľov, kvôli ktorým sa deti boja s pocitmi zo šikanovania učiteľom zveriť:

  • Chaos a únik – Učiteľ je duševne otrasený tým, čo sa v triede deje. Utečie z triedy s krikom: „Čo sa to tu deje!“. Obeť však zostáva s agresormi sama a tí majú dostatok času na to, aby obeť prinútili klamať o tom, čo sa v triede deje/stalo.
  • Regresia – Pedagóg absolútne nevie, čo má robiť a volá o pomoc silnejšieho a skúsenejšieho pedagóga .
  • Popieranie – Pedagóg žije v predstave, že toto sa jeho triede určite nemohlo stať, že by sa v nej šikanovalo. Ak je ale náhodou očitým svedkom patologického správania v jeho triede, zvykne reagovať nevhodne: „Keď si to medzi sebou vyriešite, zavolajte ma.“ Agresori majú aj v tomto prípade dostatok času na to, aby spracovali obeť, čo sa týka jej výpovede.
  • Bagatelizácia – Tento postoj je príznačný pre pedagógov – mužov, ktorí zvyknú celú vzniknutú situáciu zľahčovať slovami: „Prestaňte sa hrať! Musíme pokračovať v učive.“ Tieto typy učiteľov zvyknú taktiež hovoriť, že podobné veci sa na škole diali aj za ich čias, nikto sa tým viac nezaoberal a pod.
  • Obviňovanie obete –  Obviňovanie obete je jedna z najčastejších techník, kedy učiteľ sám prenesie na obeť vinu, teda že obeť je sama zodpovedná na to, že jej bolo ublížené. „Keby si ich neprovokoval, nerobili by ti zle.“ V tomto prípade učiteľovi uniká fakt prevahy silnejšej partie spolužiakov nad ich slabším „kamarátom“.
  • Egocentrické ublíženie – Pedagóg ľutuje sám seba, začína „hrať deťom na city“: „Som z vás tak nešťastná! Čo sa to tu deje.. Toto som si teda nezaslúžila po tom všetkom, čo som pre vás urobila.“ Učiteľ dáva takto žiakom najavo, že je slabší a zraniteľný a nedokáže si s problémom šikany poradiť. Týmto spôsobom sa môže i sám učiteľ stať obeťou (typické je to najmä pre učiteľky – ženy).
  • Autoritatívny a suverénny postoj – Tento postoj voči šikane je používaný hlavne učiteľmi – mužmi, kedy vlastne dochádza k prezentovaniu vlastnej sily a moci: „Čo sa to tu deje, ja vám dám robiť si zle! Vyvodím z toho dôsledky, to si buďte istí!“
  • Agresia – Toto je asi jedno z najhorších možných prejavov a spôsobov reagovania na šikanu. Častejší je u učiteľov – mužov. Ide o to, že učiteľ sa neudrží a fyzicky potrestá žiaka za jeho správania, najčastejšie fackou. V tomto prípade sa ale celá situácia mení. Učiteľ vie, že zareagoval impulzívne, avšak dieťa, na ktoré zaútočil, už stihne všetko porozprávať svojim rodičom. Takto agresor vlastne získava pocit víťazstva nad celou situáciou a šikanuje ďalej. Obeťou sa totiž stal sám učiteľ a pôvodná situácia je zabudnutá.

Zdroje:

Martínek, Z. (2009). Agresivita a kriminalita školní mládeže. Praha: Vydavateľstvo Grada Publishing a. s.

Gajdošová, E., Herényiová, G., Valihorová, M. (2010). Školská psychológia. Bratislava: Vydavateľstvo Stimul.

https://eduworld.sk/cd/dominika-neprasova/4523/ako-zacina-sikana-je-prve-znaky-spoznate-lahko