Tlačový výstup z konferencie „Najlepší záujem dieťaťa“, ktorá sa konala v Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva

V detskom veku vzniká  takmer 50 %  budúcich duševných porúch u dospelých. Preto je veľmi dôležitá prevencia  na primárnej, sekundárnej a terciárnej úrovni.

Základom zdravého vývinu dieťaťa je povinnosť každého dospelého človeka pristupovať k výchove a postoju k samotnému dieťaťa veľmi citlivo, a obzvlášť v čase, keď sú ich istoty silne narúšané – v čase rozpadu istoty, ktorú dieťaťu archetypálne tvorí rodina.

Rozpad vzťahu pre dieťa je hlboko zraňujúca skúsenosť. Preto je prvoradé, aby  sa rodičia vzájomne rozumne dohodli na ďalšom postupe výchovy ich dieťaťa, ktorý jednoznačne ovplyvní ďalší vývoj ich dieťaťa, až po nej môže prísť autoritatívne rozhodnutie súdu.

Neexistuje jediná univerzálne vhodná forma starostlivosti o deti po rozchode či rozvode rodičovského páru. Konkrétna forma starostlivosti má byť prispôsobená potrebám dieťaťa, pričom nemožno opomínať, že zvolená forma starostlivosti sa môže v priebehu času meniť.

Inštitút striedavej výchovy nemôže existovať tam, kde partneri spolu nekomunikujú, sú v konflikte, nepekne sa k sebe správajú. Striedavá výchova môže byť rešpektovaná iba tam, kde sa rodičia vedia dohodnúť.

Dieťa nesmie byť rukojemníkom, ani zbraňou nezrelých rodičov. Ak sa rodičia nevedia rozumne dohodnúť, procesy sa naťahujú na roky, trpia deti, rodičia nemajú čas ich vychovávať, lebo tvoria dôkazy pre proces, čo je pre nich často likvidačné ekonomicky i sociálne (strata práce – lebo advokát, súd a orgán sociálno-právnej ochrany detí fungujú v pracovnej dobe, strata priateľov – frustrácia a nepochopenie spôsobujú izoláciu).

Prax vykazuje, že na želania detí sa prihliada veľmi  málo. Dieťa sa stáva rukojemníkom, prostriedkom, nástrojom na vybavovanie si nedoriešených rodičovských sporov. Dôsledky na vývin dieťaťa, na jeho zdravotný stav sú veľmi vážne a mnohokrát nezvrátiteľné. Osobnosť sťažujúceho sa rodiča je často krát v aplikačnej praxi akceptovaná ako ublížená a zavrhnutá, týranie, ktoré spôsobuje svojmu okoliu je oproti tomu akceptované minimálne. Druhý rodič býva pejoratívne označovaný za špekulanta, zlatokopku, intrigána. Orgány verejnej moci  nevenuje dostatočnú pozornosť faktu, že postihnutým, úbohým a zavrhnutým nie je ten, kto píše sťažnosti na všetky inštitúcie a každého, kto si dovolí spochybniť presvedčenie znalca, či iného odborníka.

V dôsledku narušených rodičovských vzťahov v sporoch o starostlivosť o dieťa sa z detí stávajú pravidelní návštevníci pedopsychiatrických ambulancií, ktoré navštevujú aj viac rokov. Väčšinou ide o dlhoročné spory, súdne konania a nekonečné vyšetrenia detí,  ich neustála traumatizácia a sekundárna viktimizácia.

Nárast porúch osobnosti a silne sofistikovaných riešení rodinných problémov očakáva zmenu postoja odborníkov.

Názory a stanoviská dieťaťa sú dôležitým faktorom pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa (nielen v kontexte poručenských sporov). Podľa výsledkov zahraničných výskumov, deti zvyčajne vyjadrujú túžbu, aby ich názory a myšlienky odborníci počuli. Hoci sa v aplikačnej praxi súdov niekedy objavuje zdráhanie vypočuť názor detí, so zdôvodnením, že pre deti je účasť na súdnych konaniach stresujúca, ukazuje sa, že deti stoja o využitie práva vyjadriť svoj názor. Možnosť vyjadriť svoje názory v poručenských sporoch znižuje vplyv iných stresorov na tieto deti a má na deti pozitívny vplyv aj vtedy, keď ich želania nie sú splnené.

V aplikačnej praxi súdov ako aj orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa pri úvahách o tom, či sú vyjadrené názory detí hodnoverné, neraz objavujú predsudky, nezriedka sýtené argumentáciou, ktorá je vlastná kontroverznej teórii o tzv. syndróme zavrhnutého rodiča. V mnohých prípadoch, najmä ak dieťa odmieta jedného z rodičov, sa neopodstatnene predpokladá, že je k takémuto postoju manipulované rezidenčným rodičom. Takýto predpoklad opomína skutočnosť, že deti môžu byť nielen vťahované do konfliktov rodičov, ale môžu do konfliktu aj aktívne vstupovať vlastným autentickým postojom, na vytvorení ktorého sa môže podieľať množstvo faktorov.

Právny rámec, ktorý vymedzuje  najlepší záujem detí je v zásade dobrý, zlyháva však realizácia v praxi, jeho prenos do reality detí a rodičov v kríze. Stav detskej psychiatrie je však dlhodobo alarmujúci. V časti Slovenska neexistuje adekvátna akútna pedopsychiatrická starostlivosť a v časti absentuje úplne liečba na iných, ako akútnych lôžkach. Na tento stav odborníci poukazujú viac ako desať rokov. Profesionálom v oblasti duševného zdravia je jasné, že napriek ústupkom vo vzdelávaní pedopsychiatrov (pre ich nedostatok) môže navyše prísť v priebehu nasledujúcich troch rokoch ku kolapsu poskytovania ambulantnej pedopsychiatrickej starostlivosti v dôsledku odchodu lekárov do starobného dôchodku.

 

Záver

Je nevyhnutné neustále zdôrazňovať potrebu špecializácie rodinnoprávnych sudcov na úrovni okresných a krajských súdov a vytvorenie takých pracovných podmienok, ktoré by na súdoch umožňovali veľmi rýchle a odborné riešenie sporov týkajúcich sa maloletých detí. S týmto je samozrejme späté okamžité personálne posilnenie stavu sudcov a adekvátne vyriešenie identifikovaných problémov v oblasti pedopsychiatrie (personálnych, ako aj materiálno-technických). Súčasne je dôležité zlepšiť informovanosť o pedopsychiatrii, vývine deti pre sudcov, znalcov (nie pedopsychiatrov),  zamestnancov UPSVAR a mediátorov.

Deti, ktoré už boli diagnostikované psychiatrom musí hodnotiť aspoň konzultant psychiater. Je potrebné zabrániť kriminalizácii znalcov, odborníkov len preto, že nenapíšu želané a chránia dieťa.

Dôležitá je tiež vzájomná komunikácia a interdisciplinárna spolupráca medzi jednotlivými rezortmi a profesiami, ktoré participujú na ochrane a starostlivosti o detí, ako sú zdravotníctvo, súdnictvo, školstvo, sociálna oblasť, kultúra a šport až po akreditované mimovládne organizácie.

Orgány verejnej moci musia pri rozhodovaní o maloletých v prvom rade prihliadať na ich najlepší záujem. V tomto ohľade musia rešpektovať Dohovor o právach dieťaťa a konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Sú povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s týmito medzinárodnými štandardmi. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi záujmami dieťaťa a rodiča a že pri dosiahnutí takejto rovnováhy, musí byť venovaná osobitná dôležitosť najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý vzhľadom na svoju povahu a závažnosť, môže prevážiť nad záujmom rodiča. V súlade s tým, rodič nemôže byť oprávnený na prijatie takých opatrení, ktoré by mohli poškodiť zdravie a vývoj dieťaťa. Do budúcna je potrebné vytvoriť stratégiu intenzívnej interdisciplinárnej spolupráce v predmetnej oblasti.