[29.03.2021; najmama.aktuality.sk; Najmama.sk; 00:00; Martina Smatanová;Najmama.sk]
Seriálový článok Zdroj: Profimedia
Ťažká doba pandémie prináša aj pozitívne stránky. Zásluhou nej – s prekvapením – rodičia lepšie spoznávajú dieťa, ale aj dieťa spoznáva lepšie svojich rodičov, hovorí uznávaný odborník.
To, čo sa najskôr zdalo, že možno potrvá len chvíľu, dnes už vyzerá na dlhodobý boj. Okrem fyzického zdravia ohrozil koronavírus takmer všetkých aj na zdraví duševnom. Ako deti, tak i rodičov…
Deti a rodičia po roku v pandémii
Narušený bol náš bežný život, deti boli vytrhnuté z rutiny, ktorú k svojmu správnemu vývoju tak veľmi potrebujú. A aj rodičia boli odtrhnutí takmer od všetkého, čo im do tej doby bolo blízke v živote i výchove. „Deťom najviac chýbajú otvorené kontakty s rovesníkmi, rodičmi, starými rodičmi, ale aj štruktúrované činnosti počas dňa, ako je škola, chýba im aj šport, kultúra… Preto všetko sú deti teraz určite emočne dráždivejšie,“ hovorí detský psychiater, doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc., ktorý aktuálne pripravil aj správu po roku v pandémii o slovenských deťoch, v nej približuje najdôležitejšie dopady na ich psychické zdravie, hovorí napríklad aj o syndróme zakuklenia (syndrome de la cabine).
Veľkým problémom vo vývoji detí v súčasnej situácii je podľa neho aj nadmerné užívanie mobilov a počítačov. Ide o nepriaznivý vplyv pre celú psychiku vyvíjajúceho sa mozgu, hlavne v pozornosti, emotivite a tým aj v následnom konaní.
Na druhej strane môže byť pandémia aj dobrou skúsenosťou do života: „Pri vhodne vedenej psychoterapii sa to všetko dá usmerniť k zamysleniu nad životom… môže to byť aj dobrý tréning pre vytrvalú zodpovednosť, ktorý sa môže uplatniť pri učení a regulácii elektronických kontaktov,“
Ak patríte k rodičom, ktorí sa tiež snažia držať čo najlepšie, no v závere dňa o sebe pochybujú, potom verím, že vám tieto rady pomôžu tak, ako mne. Minimálne v tom, ako zareagovať a čo urobiť neskôr, ak sa nám reakcia nezdala správna. Potešia aj tipy na rodinné hry, pri ktorých vypne mozog i nám dospelým.
S docentom Igorom Škodáčkom, ktorý býval dlhé roky prednostom Kliniky detskej psychiatrie v Bratislave a dodnes tam pomáha a lieči detských a nedospelých pacientov, sme sa rozprávali nielen o tom, čo deti i my rodičia aktuálne prežívame, ale aj o tom, ako sa chovať v bežné dni lockdownu, ako sa zachovať v napätej situácii s deťmi, a tiež o tom, aké varovné príznaky si na deťoch všímať.
Zdroj: doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc./ Najmama.sk
V našom rozhovore sa dozviete:
- s akými problémami bojujú naše deti
- čo ich v pandémii najviac trápi
- prečo je problém, že sú deti zrazu toľké hodiny na mobiloch a počítačoch
- aké chyby robia rodičia, ale aj učitelia
- ako s deťmi hovoriť a riešiť vyhrotené situácie
- čo si všímať a kedy spozornieť
- do akej miery sa zvýšil počet vážnych stavov a pokusov samovrážd u detí
- kde hľadať pomoc
- čo pozitívne nám pandémia dala
Uznávaný psychiater s rokmi praxe v ňom tiež upozorňuje na dlhodobé problémy v prístupe a dostupnosti pomoci deťom, keď máme na území Slovenskej republiky momentálne iba jednu jedinú kliniku detskej psychiatrie s 20 lôžkami pre počet 1 072 000 detí a nedospelých do 19 rokov, ktorá poskytuje diagnostikovanie a pomoc pre akútnejšie stavy psychických porúch nedospelých, ale to nestačí kontinuálne realizovať ani pre deti z Bratislave, čítajte viac…
Pán docent, skúste nám na začiatok povedať, akých prípadov máte teraz na oddelení najviac? Možno práve takých, ktoré sú v tomto čase iné, alebo ich je viac ako pred pandémiou?
V čase pandémie pôsobí na každú rodinu neprimerané množstvo výchovných podnetov. Rodičia majú zrazu bez rozporu veľa podnetov, čo musia riešiť, otázky zamestnania, obavy z nedostatku financií, strach o budúcnosť a k tomu všetkému výchova a učenie detí za zvláštnych okolností dištančného vzdelávania.
V priebehu tohto roka, teda v priebehu COVID pandémie pozorujeme vo zvýšenej miere hospitalizácie:
- porúch príjmu potravy,
- posttraumatické stresové poruchy,
- pokusy o samovraždu,
- zvyšujú sa počty sebapoškodzovania (napríklad porezanie, poranenie kože), ako aj úzkostných reakcií,
- porúch pozornosti a hyperaktivity ADHD, porúch autistického spektra či porúch správania spojených s experimentovaním až zneužívaním psychoaktívnych látok ako sú rôzne tablety, fajčenie marihuany a tabakových cigariet či pitie alkoholu,
- tiež porúch spánku, desivé sny a im podobné rozrušenie psychiky.
Veľmi vážnym v tomto roku je problém predĺženia a tým nadmerného užívania tabletov, mobilov, počítačov, ktoré predstavujú akýsi únik vyplnenie času nudy počas dňa. Ide o nepriaznivý vplyv pre celú psychiku vyvíjajúceho sa mozgu, hlavne v pozornosti, emotivite a tým aj v následnom konaní.
Jedná sa o reakcie detí a mladistvých na obmedzenie pravidiel žitia, ktoré si vyžadovala a ešte stále vyžaduje epidemiologická situácia. Niektoré deti sú ešte viac ohrozenejšie, a to až syndrómom bitého, týraného, zneužívaného dieťaťa. Ide o deti žijúce v nestabilnom rodinnom prostredí, deti rodičov, ktorí sú závislí na návykových látkach alebo výherných automatoch, deti v rodinách s nízkou sociálno-ekonomickou úrovňou, deti v rodinách spoločensky uzavretých voči majoritnej spoločnosti (ide najmä o rodiny, v ktorých ich uzavretosť spôsobuje, že týranie, zneužívanie a zanedbávanie detí je ťažké odhaliť), detí rodičov s rôznymi psychickými poruchami, alebo deti kriminálnikov, páchateľov trestných činov, či deti psychopatických osobností s asociálnym charakterom (napríklad prostitúcia), deti, ktorých rodičia sú preťažení a stresovaní, deti rodičov bez dostatočnej empatie, rodičov, ktorí sú osobnostne nezrelí.
Týrania sa pritom častejšie dopúšťajú rodičia na deťoch, ktoré sú nepokojné a nezvládateľné.
Počas pandémie prichádza k dlhodobej nedostatočnej stimulácii, prichádza k zanedbávaniu základných citových potrieb, ako je nedostatok lásky i duševných potrieb, z toho prichádza až psychická deprivácia. Tá sa zaraďuje v širšom rámci do už spomínaného syndrómu týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (CAN syndrómu).
Psychickú depriváciu, čiže ochudobnenie, môžeme u dieťaťa definovať ako výsledok životnej situácie, kedy mu nie sú uspokojované jeho základy potreby v dostatočnej miere po určitú, či až dlhú dobu. A to nie je maličkosť, pretože to ohrozuje jeho duševné zdravie a celý ďalší duševný vývoj. Dôsledkom týrania je postupná fixácia nedostatku sebadôvery a sebavedomia.
Tieto deti majú horší školský prospech, nevedia interpretovať prejavy ľudí, považujú sa za zlé a domnievajú sa,že je potrebné, aby boli bité. Neskôr zvyknú utekať z domu, sú precitlivené a vzťahovačné, a preto sa neštandardne správajú – poškodzujú sa, majú samovražedné sklony, konanie. A neskôr v dospelosti samy vychovávajú svoje deti tiež tvrdým spôsobom.
S akým najčastejšími trápeniami a krivdami sa vám deti v tomto období zdôverujú? Čo im najviac chýba možno zo strany rodičov, rodiny, učiteľov, spoločnosti? Sú iné než boli problémy pred pandémiou?
Z hľadiska problémov bežných situácií v živote detí by to viac popísali detskí psychológovia, k nám už sa dostávajú deti, u ktorých sa tieto problémy preklopia do vážnych problémov psychiky. A takých detí je, žiaľ, čoraz viac. V takých stavoch majú tieto deti buď biologickú predispozíciu (teda genetickú, organickú, atď.), alebo majú psychologické rozpoloženie pri úzkosti, strachu – napríklad z očakávania neznámeho, ktoré sa stále opakuje (napríklad množstvo chorých, množstvo nových ochorení okrem koronavírusu), alebo strach zo sociálneho – ako je napríklad napätá situácia v rodine, nepriazeň rodičov, odlúčenie od kamarátov, spolužiakov.
Citlivejšie deti preukazujú viac strachu, úzkosti i smútku z obmedzenia kontaktov, iné deti majú snahu prekonať to agresiou – či už slovnou alebo brachiálnou (zaútočia už aj na malý podnet), iné sú utiahnuté, ďalšie sú zas ukradomky s partiou, dnes už máme aj deti, kedy niektoré skúšajú sex ako 12, 13-ročné…
Najviac však deťom chýbajú otvorené kontakty s rovesníkmi, rodičmi, starými rodičmi, ale aj štruktúrované činnosti počas dňa, ako je škola (mnohé sa veľmi tešia na školu, tvrdia, že by boli rady už na živom vyučovaní a nielen cez e-médiá). Mnohým deťom bytostne chýba šport, kultúra a to nielen aktívne, ale aj pasívne, napríklad byť v divadle.
Lenže, karanténne opatrenia sa stále uplatňujú v rôznej miere, aj domáce vyučovanie musela zviesť každá domácnosť so školopovinným dieťaťom. Žiaci sa museli prispôsobiť novým podmienkam pri získavaní a spracovaní informácií. Rodičia sa stali prakticky pedagogickými pracovníkmi. Učitelia museli prepracovať učebné plány a nájsť spôsoby, ako budú svojich žiakov ďalej vzdelávať. Využívajú sa systémy ako Edupage, Google Classroom a rôzne vytvorené internetové stránky aj na Facebooku až po Microsoft team, kde sa uplatní hlavne vysokoškolská edukácia.
Preto všetko sú deti teraz určite emočne dráždivejšie, čo sa na druhej strane – pri vhodne vedenej psychoterapii – dá usmerniť k zamysleniu nad životom, pokiaľ sa samozrejme nejedná o čerstvé psychózy a duševnú zaostalosť jedinca. Deti sa v tomto období tiež rady starajú o zvieracích domácich maznáčikov, ale treba im tiež zdôrazňovať, že raz sa síce epidémia skončí, ale starosť o zvieratká nie. Nakoniec, toto je aj dobrý tréning pre vytrvalú zodpovednosť, ktorý sa môže uplatniť pri učení a regulácii elektronických kontaktov.
Viete pomenovať najväčšiu chybu, alebo chyby rodičov a učiteľov v praxi, ktoré, možno aj nevedomky, robíme voči deťom v tejto pandemickej dobe?
Najväčšou chybou rodičov aj učiteľov je zhoršovanie a až bagatelizovanie interakcií detí a nedospelých s nimi. Je zjavné, že v tomto období pandémie, pri takto dlhodobom vypätí, spojenom často s úzkosťou, strachom, obavami, smútkom, niekedy i jedovitosťou / hnevom z každodenných zmien podmienok i pravidiel žitia, sa negatívne ovplyvňujú práve kontakty dospelých s deťmi.
Správanie dospelých vtedy býva odmietavé, ignorujúce, nervózne, zhadzujúce, uplakané či ľahostajné z únavy, alebo agresívne a u subnormných (podpriemerných) dospelých až paranoidné. Záleží samozrejme od typu osobnosti dospelého, jeho skúseností, emócií i aktuálneho stavu (napríklad, či sa dostane na očkovanie, lebo chce paradoxne aj ochrániť dieťa).
Vedeli by ste dať rodičom či učiteľom aspoň nejaké základné rady, na ktoré by nemali zabúdať a držať sa ich? Vo svojej správe napríklad píšete, že by sa mala digitalizácia vzdelávania diať uvážene, tak čoho by sa mali rodičia a aj učitelia ako profesionáli najviac pridŕžať?
Počas takýchto stavov napätia sa treba vedieť ovládať. To, čo je a bude dôležité, treba deťom (ale i jednoduchým, intelektovo-slabším dospelým) vysvetliť jednoduchou formou, primeranou i jeho veku. Ide o to, aby sa aspoň zredukovali výkyvy nálady. Pri online dištančnej výučbe je to náročnejšie pre učiteľa, ale je dôležité, aby udržal pozornosť detí inovatívnymi metódami výkladu a dokonca aj u starších žiakov použiť hravú formu výučby.
Treba sa teda s deťmi veľa rozprávať, primerane ako ho rodič pozná a vie, aké dieťa je, tak aj adekvátne k nemu pristupovať. Treba byť aj trpezlivým v kontakte s dieťaťom. V rodine netreba vyvolávať zbytočnú paniku, napríklad pri uvádzaní počtu chorých v správach. Treba aj úprimne a otvorene pred dieťaťom priznať, že nevieme úplne všetko, dieťa to aj tak vypozoruje, ale má mať istotu, že nech už sa udeje čokoľvek, môže sa na rodiča plne spoľahnúť.
Rodič nemá vôbec bagatelizovať problémy dieťaťa. To je veľká chyba.
Dôležité je tiež vytvoriť si určité pravidlá (napríklad aj pri sledovaní elektronických médií) a vytvoriť si doma štruktúru týždňa (napríklad aj nakreslením rozvrhu aktivít na výkres), to dieťaťu navodí pocit bezpečia.
Dieťa má tiež vedieť, kedy prebieha domáce vyučovanie, kedy bude obed a kedy večera, kedy pôjde s kamarátmi a podobne. Pre dieťa je bežné hranie sa s priateľmi. Stredoškoláci, ako aj vysokoškoláci si už potrebujú vyplniť zmysel života, ktorý môžu ľahko strácať v období pandémie. Túžia aj po dôvernom citovom vzťahu s druhým človekom.
Aj vo vynútenej samote pandémie sa ale zároveň otvára možnosť k realizácii aktivít, na ktoré sme možno predtým nemali čas, o to viac s deťmi. Treba sa s nimi denne hýbať, napríklad pri hre Twister, alebo tancovať. Treba s nimi aj prostredníctvom internetu navštevovať divadlá, koncerty, čítania rozprávok aj v keď v e-kníhkupectvách. Nezabudnúť ani na vlastné rodinné spoločenské hry, napríklad aj obyčajné staré známe Človeče nehnevaj sa, šachy, domino a podobne, toto pomáha aj dospelým v rodine.
A v neposlednom rade – dieťa potrebuje vedieť, cítiť a veriť, že jeho rodič je tu pre neho aj vtedy, keď neposlúcha.
Aké sú hlavné varovné príznaky pre rodiča, že sa s dieťaťom, ktoré možno pred pandémiou bolo v poriadku, zrazu niečo deje? Čo také, aj doteraz celkom vyrovnané dieťa, môže zrazu postihnúť, prečo? A ako s ním rozprávať, mať sa viac na pozore?
Dieťa sa odťahuje, menej komunikuje, je zádumčivé, alebo naopak – aj na bežné podnety, požiadavky či aj láskavé príhovory reaguje zlostne, výbušne či dokonca uteká, čo najďalej od rodiča do inej časti domu, bytu. Deti a adolescenti sa často zaobalia nedotklivosťou ostentatívneho nezáujmu a sú enormne sústredení na mobil alebo počítač či tablet. Tam si púšťajú náhodné programy, alebo hneď kontaktujú priateľov.
Čo vtedy? Po rôzne dlhej chvíli “vychladnutia“ dieťaťa sa ním treba opatrne – na začiatku niekedy aj s jemnými pripomienkami týkajúcich sa bežných okolností – porozprávať v tom duchu, že mu rozumieme, a že podobne aj my túto situáciu prežívame, ale chceme si to s ním vyrozprávať. Ak je to úplne bez odozvy, tak povedať, že nabudúce si teda niečo povieme viac.
Hlavne, nech vtedy to dieťa vie, že môže svojmu rodičovi dôverovať, lebo ho má rád. Treba to dieťaťu hovoriť nahlas, ale bez hnevu a aj zopakovať. A neprehliadať, či sa stav lepší alebo nie. Pri dlhodobom opozičnom postoji dieťaťa je už potom najlepšie zájsť k psychológovi (aktuálne zrejme s realizovaným antigénovým testom ako u dieťaťa, tak i rodiča).
Vzhľadom na to, že posledný rok bolo obmedzené vychádzanie a socializácia, tak by deti teoreticky nemali mať toľko príležitostí k problémom, ku ktorým sa dostanú v rámci skupiny? Napríklad opíjanie sa, užívanie drog, krádeže, neprimerané správanie? Povedali by ste, že sa tieto problémy nestretávaním sa, znížili, alebo sa len niekam presunuli?
Napriek tomu, že sa obmedzilo vychádzanie v rámci protiepidemických pravidiel, i tak narástlo zneužívanie drog, alkoholu. Jednak kvôli utajeným stretávaniam sa nedospelých v bytoch (ak tam nie je rodič), v pivniciach, v prírode, alebo nedospelí svoju nudu či rozladenosť zapíjajú či užívajú drogu aj celkom sami.
Viac sa však pre tieto aktivity spájajú do partií a gangov – aby kradli v obchodoch, vykrádali domy a byty, prostituovali, a to aj napriek obmedzeniam. Často im ide o financie práve na získanie psychoaktívnych látok. Pri realizácii týchto neprimeraností im chýbajú vyššie city a toto v ich konaní nazývame ako poruchy správania.
Pritom sa v súčasnosti vie, že kľúčovými hráčmi pri šírení COVID-19 sú aj deti. Tie, ak aj nemajú príznaky, tak majú rovnakú infekčnosť, ako dospelí. O to viac, ak sú maloletí fajčiari,alebo majú zníženú imunitu z užívania psychoaktívnych látok.
Zatvorené školy, narastajúca chudoba, izolované, týrané, zneužívané, úzkostné deti a k tomu depresia a aj nútené manželstvá počas pandémie, naznačujú regres, čiže krok späť až úpadok – v rozvoji detí a mladistvých.
Toto všetko určite zanecháva stopy na celej generácii. Lebo sa zhoršil prístup k vzdelávaniu, socializácia i základné služby vrátane zdravia, výživy a ochrany nedospelých sa sťažili. To, že deti ponesú jazvy po pandémii ešte roky, uviedla aj výkonná riaditeľka UNICEF HenriettaForeová.
Podľa vašich slov v správe ste okrem mnohých iných problémov detí za posledný rok zaznamenali aj vyšší nárast pokusov o samovraždu detí. Sú rodičia, ktorí v protestoch proti opatreniam a zatváraniu škôl používajú aj tento argument – podľa nich deti páchajú samovraždy pre pandémiu. Ako z pohľadu odborníka vidíte aktuálnu situáciu ohľadom takýchto pokusov a činov detí?
Skutočne sa zvýšil počet pokusov o samovraždu. Spôsobené je to uzavretím doma a zníženou socializáciou detí a mládeže, pretože sa situačne znížili aj priateľské stretávania, ktoré nikdy plne nenahradí komunikácia cez mobily a počítače. V takýchto podmienkach sa často viac objavujú aj hádky s rodičmi.
Mladí celú situáciu vnímajú tak, že ich rodičia nechápu. Na protest voči nim uskutočnia pokus o samovraždu (niekedy iba z nudy). U dievčat zisťujeme pokusy hlavne formou užitia liekov a u chlapcov zas podrezaním sa, otravou chemikáliami, skokmi z výšky a podobne.
Pritom ale evidujeme nárast aj spontánnych takýchto aktivít, teda spontánnych samovrážd a pokusov o ne, ktoré sú podmienené vlastnými (endogénnymi) depresiami detí a nedospelých jedincov, alebo sú v iniciálnom rozvíjaní psychotických stavov (psychóza je duševná porucha kedy už jedinec nie je orientovaný osobou, miestom, časom a situáciou, napríklad to tak je u schizofrénie, či dlhodobom zneužívaní drog).
A tu sa už opäť dostávame k tomu, ako zúfalo tu na Slovensku chýbajú pedopsychiatrické ambulancie, oddelenia, doliečovacie zariadenia aj s personálom pre riešenie takýchto duševných stavov u mládeže.
Ide o postupne sa prehlbujúci dlhoročný defekt našich štátnych orgánov v tejto oblasti. Nie je to oblasť zárobkovej činnosti a je na periférii reálneho záujmu napriek vyhlasovaniu ako milujeme svoje deti, alebo ako frázovite hlásame, že „v deťoch je naša budúcnosť“, a tak ďalej. Pandémia ukázala túto otrasnú stranu zdravotníctva a nabúrala romantický model veľkej starostlivosti o všetky deti aj s psychickými poruchami.
O tom, že deťom na Slovensku skutočne chýba dostatok odbornej pomoci, svedčia aj preťažené linky dôvery a iné centrá, ktoré sa snažia podať pomocnú ruku, hovorí o tom aj vaša správa. V čom vidíte najväčší problém? Nie sú pedopsychiatri, je málo študentov pre tento odbor, alebo ide o nedostatok podpory zo strany štátu? Čo by sa muselo stať, aby sa situácia zlepšila a každý detský pacient by mohol byť vyšetrený aj v mieste bydliska a hlavne aj včas?
Určite sa posledné dve desaťročia snažíme o moderné zariadenia, s veľkými priestormi a materiálno technicky upravené, dôstojné pre režim uplatňujúci sa na psychiatrii, obzvlášť na pedopsychiatrii. Je jasné, že chceme skracovať pobyt dieťaťa pri priebehu liečby na čo najúnosnejšiu krátku dobu a prichystať dieťa na prepustenie do bežného života. Starostlivosť o duševné zdravie detí na Slovensku ale pociťuje personálnu a priestorovú nedostatočnosť inštitúcií, ktoré príslušníkom najmladšej generácie majú poskytovať ochranu skôr, než sa ich problémy rozvinú do tragických rozmerov.
Zdroj: Najmama.sk
Pedopsychiatrie majú mať svoju vlastnú školu (pretože podľa zákona je povinná školská dochádzka do 15 rokov) rozdelenú podľa veku, ale aj diagnóz, miestnosti pre herne, ihriská, arteterapiu (ako výtvarnú, tak i muzikoterapiu či psychodrámu), veľkú miestnosť pre komunitu, jedáleň (kde sa má robiť aj špeciálny systém stravovania pri poruchách príjmu potravy). Pedopsychiatriu si vyberá poslucháč medicíny ako životné povolanie po absolvovaní 6-ročného náročného štúdia medicíny, aby potom atestoval z odboru detská a adolescentná psychiatria.
Nadväzujú na prácu pedopsychiatrov v minulosti, ktorých bolo málo a starali sa obetavo o nedospelých pacientov s psychickými problémami.
V roku 1996 etabloval doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc. výučbovú základňu pedopsychiatrie MZ SR. Odvtedy zatestovalo z tohto odboru medicíny 45 pedopsychiatrov, ktorých je ale stále málo na počet vyše 1 milióna detí a nedospelých, o to viac, že niektorí odišli aj do penzie. Zjavná je súvislosť medzi problémom nediagnostikovaných a neliečených psychických ochorení, ktoré sa s dospievaním zhoršujú a alarmujúcim nedostatkom detských psychiatrov. Tých bolo vlani u nás len 47 (!), z toho tretina pôsobila v Bratislave. Na východnom Slovensku je 13 okresov bez detského psychiatra.
Okrem nedostatku lôžok na detských psychiatriách chýba aj previazanosť zdravotnej (psychiatrickej) a sociálnej starostlivosti a niekedy i pochopenie krajov, aké veľké medzery existujú v starostlivosti o deti so psychickými poruchami. O to vypuklejšie sa teraz prejavujú tieto problémy počas súčasnej pandémie.
Cítite nejakú podporu zo strany štátu, špeciálnu pomoc v rámci epidémie, komunikuje s vami Ministerstvo zdravotníctva, alebo má nejaký plán v blízkej dobe, keďže upozornení na zlý psychický stav obyvateľstva celkovo, ale i detí, dostáva pravidelne?
V rámci epidémie boli administratívne prejavy pomoci zo strany štátu-formálne vyhlášky, príkazy. Dňa 24. februára 2021 sa vytvorila Rada vlády pre duševné zdravie ako poradný orgán pre riešenie aj problémov pedopsychiatrie.
Na Ministerstve zdravotníctva SR sa vytvoria plány starostlivosti o psychické zdravie a spolupráce s ďalšími rezortami, ako napríklad školstva, práce, sociálnych vecí a rodiny, vnútra, spravodlivosti, kultúry, ale i komisára pre deti, cirkevných a sekulárnych organizácii a podobne.
Čo môže v súčasnej dobe urobiť rodič, ak potrebuje pomoc pre svoje dieťa? Nie každé chce volať na linku pomoci, a nie vždy tá linka na diaľku vie pomôcť. Ak nenájde psychiatra vo svojom okrese, kam má ísť, kam volať? A koľko v praxi trvá, kým sa priemerne takéto dieťa dostane na vyšetrenie, dostane sa mu pomoci?
Rodič (alebo tútor, vychovávateľ) by sa v prvom rade mal chrániť sám, pretože je v najužšom kontakte s dieťaťom. Tým mu zároveň ide príkladom, ako sa treba správať v danej situácii. Obzvlášť pri epidémii COVID-19 je nutné pri zhoršení psychických stavov, sa telefonicky objednať u obvodného pedopsychiatra, najlepšie s jednodňovostarým PCR testom dieťaťa a dospelého ako doprovod o vylúčení prípadnej pozitivity.
To je nakoniec dôležité aj pre pediatra, ktorý určí postup či k pedopsychiatrovi, alebo hneď na ambulanciu urgentného príjmu nemocnice pri akútnych a psychiatrických stavoch dieťaťa. Väčšinou sa bude jednať o TS, agresiu k okoliu a k druhým osobám, SIB, akútna psychóza, ťažká intoxikácia. Tam sa privolá službukonajúci psychiater, ktorý rozhodne, čo ďalej aj s ohľadom na aktuálny somatický a psychický stav dieťaťa.
Aj keď situácia nie je priaznivá, dá sa skončiť náš rozhovor aspoň trochu pozitívne? Vidíte aspoň jedno nejaké pozitívum v praxi, ktoré priniesla súčasná pandémia? Niektorí rodičia hovoria o tom, že majú na deti zrazu viac času, alebo že sa našli v rodičovstve viac ako predtým, že našli pravé hodnoty. Máte tiež ten, alebo vidíte niečo iné čo sa zlepšilo, alebo naopak vôbec?
Doteraz sme v našom rozhovore naozaj popisovali prejavy obťažných stavov psychiky dieťaťa počas pandémie. Na druhej strane si treba uvedomiť, že pandémia prináša aj pozitívne stránky. Zásluhou pandémie – s prekvapením – rodičia lepšie spoznávajú dieťa, ale aj dieťa spoznáva lepšie svojich rodičov. Ich emócie, postoje, vôbec osobnosť rodiča a to v radostiach i starostiach, ktoré prináša život (napríklad pri úmrtí člena rodiny).
Ak si odmyslíme učenie na diaľku, tak môžu členovia rodiny realizovať rôzne aktivity, ako sú spoločné hry, čítanie (a nie dívanie sa do mobilu), rozprávanie, a keď to dovolia epidemiologické podmienky – tak aj športovanie, či návštevy kultúrnych podujatí od kina po koncerty.
Pri izolácii sa narušuje socializácia, znižuje sa osobnostná, živá komunikácia so všetkými emóciami, ktorá k tomu patrí (od hádok po uzmierovanie, tvorba vzťahov, humor a smiech naživo k iným deťom i k dospelým). To všetko nahradilo elektronická komunikácia, často prekračujúca maximum 3 odporúčaných hodín elektroniky denne.
Cez takú komunikáciu získame enormné množstvo informácií, ktoré nás kvantitou dlhodobo ubíja pri každodennom užívaní, ale vedie aj k akejsi umelej emotivite, racionalite, komunikácii s oploštením vyšších citov a tým aj vzťahov.
Nerozvíja sa prirodzená predstavivosť a fantázia. Ide o veľké mínus tejto korona pandémie mimo obrovského množstva chorých a úmrtí. Pre uspokojujúci rozvoj života sa potrebujeme zrkadliť autenticky v očiach a mysli druhých ľudí a oni sa zasa zrkadlia v nás. Pre takéto životné skúsenosti máme dokonca aj tzv. systém zrkadlových neurónov v mozgovej kôre. Sprevádza to aj pocit raz väčšej, inokedy menšej radosti cez hormón šťastia (oxytocín) zo stretnutí. A tak je napriek problémom radosť žiť, aby sme boli ako ľudské bytosti od detstva stále nachystaní na prežívanie plného života aj po prekonaní pandémie, počas ktorej sme sa veľa poučili už ako nedospelí…
Doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc., je bývalým prednostom Kliniky detskej psychiatrie v Bratislave, kde však pôsobí dodnes a pomáha deťom už viac ako 30 rokov. Stál pri zrode pedopsychiatrie, kedy ešte v jej začiatkoch bolo len málo odborníkov z tohto odboru, ktorí sa však o to viac obetavo starali o nedospelých pacientov s psychickými problémami. Náš spoločný rozhovor vznikol v nadväznosti na jeho správu pre komisárku pre deti. V nej podrobne aj dátami priblížil, čo trápi naše deti a aký je stav na Slovensku aj ohľadom psychiatrických ambulancií a oddelení:Predošlý Rok detí v pandémii
Článok sa nachádza v magazíne Najmama.sk: https://najmama.aktuality.sk/clanok/316340/detsky-psychiater-igor-skodacek-o-vychove-deti-a-deti-pocas-pandemie/