Dieťa ako nástroj pomsty

Úrad komisára pre deti pri ochrane práv maloletých detí veľakrát rieši situácie,  pri ktorých ochrana maloletého dieťaťa a zabezpečenie jeho najlepšieho záujmu úplne zlyháva nie zo strany spoločnosti, ale zo strany tých najbližších pre dieťa – jeho mamy a otca, alebo aj oboch.

Práve tí najbližší, ktorí majú chrániť bezbranné dieťaťa, ho veľakrát vystavujú konfliktom, ktoré medzi sebou majú, pretože sa cítia byť zranení krivdou zo strany bývalého partnera a dieťa sa neštítia použiť ako nástroj pomsty. To dieťa, ktoré má vo svojom veku riešiť úplne iné „problémy“ – detské problémy (hry, zábavu, kamarátov a v neposlednom rade školské povinnosti). To dieťa, ktoré bolo v minulosti pre nich všetkým. Zrazu ho bez milosti vrhajú do sveta dospelých, kde ono je vazalom a má za „dospelákov“ rozhodnúť, či ho viac ľúbi otec alebo mama, či prežívať viac času s mamou alebo otcom.

Nestačí, že dieťa stávajúce sa nástrojom v rukách rodičov prežíva svoj vnútorný boj, ale musí sa postaviť zoči-voči aj ďalším vonkajším okolnostiam, a to vypočúvaniu zo strany súdu, orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, psychológa, súdneho znalca… . Informovanie rodičov o tom, čo dieťa hovorilo s jednotlivými odborníkmi sa stáva kontraproduktívne a nasleduje útok zo strany dotknutého rodiča a dieťa má pocit a traumu, že zlyhalo.

A takto „rozpitvané“ dieťa veľakrát samo nakoniec zlyhá, pretože toľkokrát muselo rozprávať o svojom cítení, až sa stane bezcitné a hľadá útechu v niečom, čo ho od problému síce vzdiali, ale odnesie ho k ďalšiemu problému, ktorý sa stáva jeho vlastným problémom – drogy, nevhodní priatelia, neviazaná zábava, zlyhávanie v škole… .

Pri položení otázky, prečo rodičia takto viktimizujú svoje vlastné dieťa, prečo ho stavajú do pozície rozhodcu/arbitra, aby rozhodlo, kto je lepší rodič, je odpoveď pre každého z nás a pre široký okruh osôb, ktoré sa na riešení problému podieľajú, veľmi ťažká. Pre dieťa je odpoveď na túto otázku jednoznačná – pre neho sú dobrými rodičmi obaja, aj mama, aj otec. Ale, čo je to platné, keď ho rodičia nepočúvajú? Lebo, ak by ho počúvali hneď, keď zistia, že oni dvaja si už nemajú čo povedať, urobili by jednu vec. DOHODLI by sa ako „dospeláci“.

Môže vôbec spoločnosť urobiť niečo pre to, aby pri rozpade vzťahu dvoch ľudí, ktorí sú rodičmi, netrpeli ich deti?  Ako prevychovávať dospelých? Možno dialógom.

Úrad komisára pre deti má záujem pri riešení každého prípadu prevziať rolu arbitra z bezbranného dieťaťa na seba a napomôcť ku komunikácii a dohode medzi rodičmi tak, aby dieťa nebolo vystavované stresovým situáciám, ale najmä, aby neboli zasiahnuté jeho základné práva a slobody.

A preto chce Úrad komisára pre deti týmto príspevkom odkázať jedno: Nenúťme deti preberať naše rozhodnutia/našu zodpovednosť, naše nevyriešené krivdy na jeho detskú dušu!