Haló, zobuďme sa – Aj chudobné deti majú právo na život

V ostatných dňoch sa v médiách a na sociálnych sieťach diskutuje o výrokoch sedemnásťročného chlapca, študenta Bratislavského gymnázia C. S. Lewis. Ako komisárka pre deti odsudzujem vyjadrenia, ktoré boli publikované ako jeho „vlastné“ slová, aj keď oceňujem, že sa aspoň ospravedlnil.

Jedným z práv dieťaťa, garantovaných Dohovorom OSN o právach dieťaťa, je aj právo na názor. Podporujem deti, aby smelo vyjadrovali vlastné názory. Oceňujem odvahu žiakov základných a stredných škôl pri vyjadrovaní vlastných názorov na rôzne témy, ktoré mávam často možnosť si osobne vypočuť pri návštevách na školách.

V tomto prípade však ide o vyjadrenie názoru, ktorý zasahuje tým najhrubším spôsobom  do práv iných osôb. Právo na vlastný názor je totiž  limitované zásahom do práv iných osôb. V prípade, ak ide o deti, je to o to viac limitované, že predstavuje zásah aj do ich psychiky. V tejto súvislosti by som rada poukázala na to, že dieťaťu – študentovi neprislúchajú len práva, ale má aj povinnosti. Okrem iného aj povinnosť rešpektovať právo ostatných osôb. Treba si uvedomiť, že práva nie sú bezbrehé, naopak, každé právo osoby končí tam, kde začína právo inej osoby.

Schopnosť a odvaha vyjadrovať názory a vedieť ich komunikovať, vypočuť si druhú stranu a prijímať kompromisy, prípadne argumentovať svoj vlastný názor v medziach a forme slušnej diskusie, to považujem za prínos pre rozvoj osobnosti mladého človeka.

Zamýšľam sa však nad váhou hostilných  vyjadrení študenta a  dosahom na psychiku detí, ktoré sa nemôžu pýšiť tým, že sú bohatí. Majú sa tieto deti cítiť ponížene? Majú sa hanbiť za svojich rodičov, lebo im nezabezpečili luxusný život?  Znamená dnes v našej spoločnosti  sociálny status, či politické názory rodičov týchto detí, že tieto deti sú menejcenné, že ich názory sú bezvýznamné a v konečnom dôsledku aj ony samé sú bezvýznamné bytosti?  Aj tieto deti sú šťastné a majú rovnaké právo na šťastie. Pretože pohľad na význam slova „šťastný“ je pre každého v niečom inom. Pre nášho študenta to je asi bohatstvo, luxus a bezstarostný život, pre iných to môže byť denný kontakt a rozhovory s rodičmi, pocit bezpečia z ich postojov a napĺňaného vzťahu rodič-dieťa, vzťahy s priateľmi, pomoc ľuďom, ktorí to potrebujú, a iné hodnoty, ktoré ich napĺňajú šťastím.

S vyjadreniami mladého študenta sa mohli oboznámiť odborníci z oblasti školstva, štátnej školskej inšpekcie, sociálnej práce a iných. Je na zamyslenie pre všetkých, či my sami robíme všetko potrebné pre deti a mládež, aby nedochádzalo k takýmto tvrdým vyjadreniam.

Zamýšľal sa mladý študent nad tým, ako sa asi môžu cítiť deti z rodín, ktoré neoplývajú takým bohatstvom, ako jeho rodina, keď tento píše, že „sa živia tým,  čo oni bohatí dávajú prasatám“? Ako sa asi môžu tieto deti cítiť, keď ich nazýva hlúpymi, len preto, že ich rodičia nevolili študentom favorizovanú kandidátku? Čo asi prežíva dieťa, ktorého rodičia nevolili ním favorizovanú kandidátku, keď sa im študent vyhráža zastrelením? A akú traumu môže vyvolať v dieťati výzva  študenta k jeho rodičom: „…keby sa radšej zabili, aby ich hlúpe deti nemuseli robiť hanbu slušným a vzdelaným ľuďom?“

Kde berie takmer dospelý študent elitného gymnázia právo na takúto dehonestáciu iných detí? Je to výchova k elitárstvu? A kam až takéto elitárstvo povedie, ak aj  riaditeľ gymnázia zľahčuje celý prípad a obhajuje výroky študenta tak, že ich pomýlene posúva do roviny literárneho žánru – (vraj)  satira? Aj keď vôbec nejde o satiru! Prečo si študent  myslí, že právo na život majú len „oni – bohatí“ so správnou politickou orientáciou? A prečo si myslí, že múdri a slušní sú len „oni – bohatí“? 

Pre mňa ako obhajkyňu práv všetkých detí (teda nielen detí bohatých a úspešných rodičov) je naratív použitý študentom absolútne neprijateľný, pretože hrubo zasahuje do práv ostatných detí prežívať spokojný a šťastný život, mať rád svojich rodičov a byť na nich hrdý. Naopak, použitý spôsob vyjadrenia názoru študenta hrubo dehonestuje deti rodičov menej úspešných a menej chudobných a môže v deťoch  vyvolať pocity neúspešnosti, krivdy, zlyhania seba samého i zlyhania rodičov, ale čo je najzávažnejšie, aj pocity strachu o život a život svojich najbližších.

Rodičia, vychovávatelia, učitelia a všetci, ktorých sa dotýka príprava budúcej generácie, čo vy na to??? Čo vieme a môžeme urobiť pre „naše deti“ – našu budúcnosť, aby sa vzájomne naučili vnímať aj ľudí mimo svojej bubliny?

 

Ing. Viera Tomanová, PhD.

komisárka pre deti