Upozornenie: Webová stránka je momentálne v rekonštrukcii, preto funguje v obmedzenom režime. Ďakujeme za pochopenie.

V súlade so zákonom č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov mám v kompetencii ochranu práv detí podporou a presadzovaním práv priznaných dieťaťu medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Na základe toho vyjadrujem svoje znepokojenie a nesúhlas s tým, že prezidentka SR vrátila NR SR zákon o profesionálnych náhradných rodičoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zdôvodnila to tým, že ustanovenia Čl. I § 8 ods. 3 písm. b) a c) vetovaného zákona, zakladajúce povinnosť Centra pre deti a rodiny vyžadovať od uchádzača o výkon povolania profesionálnych náhradných rodičov informácie o jeho náboženskej príslušnosti a o náboženskej príslušnosti fyzických osôb žijúcich s ním v domácom prostredí, ako aj o jeho národnosti a materinskom jazyku a o národnosti a materinskom jazyku fyzických osôb žijúcich s ním v domácom prostredí, predstavujú „neprimeraný zásah do práva na súkromie a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života“ a „vykazujú rozpory s ústavnými princípmi, ako sú naviazanosť štátu na náboženstvo a zákaz diskriminácie z dôvodu viery a náboženstva, či príslušnosti k národnosti“.

Vyjadrujem presvedčenie, že vrátenie uvedeného zákona a zdôvodnenie prezidentky SR nie je v súlade s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, najmä s Dohovorom o právach dieťaťa, a nezohľadňuje princíp najlepšieho záujmu dieťaťa. V prvom rade zdôrazňujem, že výkon činnosti profesionálneho náhradného rodiča nemožno úplne porovnávať s bežným zamestnaním. Skôr ide o povolanie, poslanie, zamerané na zabezpečovanie  denných potrieb dieťaťa, ktoré výrazne ovplyvňuje celú rodinu a domácnosť profesionálneho rodiča. Preto zákonodarca upravil toto povolanie osobitným zákonom. Náplňou „práce“ náhradného rodiča je dieťa, ktoré prevzal štát do svojej starostlivosti. Je preto namieste požadovať splnenie takých predpokladov na výkon práce, ktoré zabezpečia, že táto starostlivosť bude v najlepšom záujme dieťaťa, čo zahŕňa aj podmienky na jeho všestranný rozvoj, vrátane rozvoja jeho kultúrnej, náboženskej a národnostnej identity.

Každé rozhodovanie týkajúce sa starostlivosti o dieťa musí preto zohľadniť princíp najlepšieho záujmu dieťaťa tak, ako vyplýva z čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pričom právo dieťaťa na posúdenie a prednostné zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu treba explicitne začleniť do všetkých relevantných právnych predpisov. Podľa dôvodovej správy k vetovanému zákonu zisťovanie informácií o náboženskej príslušnosti, národnosti a materinskom jazyku slúži výlučne na účely utvorenia podmienok na zachovanie náboženskej a národnostnej identity dieťaťa, keďže jedným z prvkov, ktoré je nevyhnutné zohľadniť pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa je identita dieťaťa, pričom právo dieťaťa na zachovanie identity je zakotvené v čl. 8 Dohovoru o právach dieťaťa. Vo Všeobecnom komentári č. 14  (2013) Výboru OSN pre práva dieťaťa o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu (čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa) je uvedené:

V súvislosti s náboženskou a kultúrnou identitou je napríklad pri umiestňovaní dieťaťa do pestúnskeho domova nevyhnutné dbať na zachovanie kontinuity výchovy dieťaťa a na etnické, náboženské, kultúrne a jazykové pozadie dieťaťa (čl. 20 ods. 3), pričom rozhodujúca osoba musí pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa zohľadniť tento špecifický kontext (čl. 56). Táto zásada vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. z rozhodnutia vo veci Mariya Abdi Ibrahim proti Nórsku – rozsudok z 10.12.2021, v ktorom   uviedol, že pre rodičov môže byť výchova dieťaťa v súlade so svojim náboženským alebo filozofickým presvedčením spôsobom vyjadrenia svojho náboženstva alebo presvedčenia, ktorý je potrebné rešpektovať.

Zdôrazňujem, že tu nejde prioritne o záujmy rodičov, a to ani biologických rodičov, ani o záujmy profesionálnych náhradných rodičov, ale v prvom rade o záujem dieťaťa. Na rozdiel od adopcie, zverenie dieťaťa do starostlivosti profesionálnych náhradných rodičov nemá byť sprevádzané prerušením väzieb dieťaťa s jeho biologickými rodičmi a jeho prirodzeným prostredím, z ktorého dieťa pochádza. Zverenie znamená to, že verejné orgány preberajú zodpovednosť za faktickú starostlivosť o dieťa, pričom ide o opatrenie dočasnej povahy a konečným cieľom je navrátenie dieťaťa do starostlivosti rodičov (aj keď k tomuto cieľu často vedie zložitá cesta, pričom niekedy tento cieľ ani nie je možné dosiahnuť). Zodpovedné orgány preto musia pri zverení dieťaťa do starostlivosti náhradných rodičov prihliadať na kultúrne, náboženské, jazykové či národnostné korene dieťaťa, aby sa čo najviac zachovalo spojenie dieťaťa s jeho biologickými rodičmi a s prostredím, z ktorého pochádza. Získavanie informácií od osôb uchádzajúcich sa o výkon povolania profesionálnych náhradných rodičov, ktoré namieta pani prezidentka, slúži výlučne na účely vytvorenia podmienok na zachovanie identity dieťaťa a je primeraným opatrením na zabezpečenie tohto cieľa.

Z týchto dôvodov apelujem na poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby prezidentkou vetovaný zákon opätovne schválili v pôvodnom znení.

 

prof. MUDr. Jozef Mikloško, PhD.

komisár pre deti